V každej etape vývoja ľudskej spoločnosti sa objavila choroba, na ktorej vyliečenie boli mizivé nádeje a ktorá zároveň charakterizovala danú dobu. Epidémie moru, týfusu, TBC a iné, v minulosti smrteľné a veľmi rozšírené choroby, už patria v podstate minulosti. Ich občasný výskyt v súčasnosti nám však stále pripomína, že niečo z tej minulosti ešte stále nie je doriešené a pochopené.

Symbolom dnešných čias je rýchlosť, dosiahnutie úspechu na spoločenskom rebríčku a vysokého zisku. Záujmy jednotlivca či malej skupiny sa nadraďujú nad potreby veľkého celku. Veľká časť populácie vyznáva heslo: „Ber, čo môžeš, a na druhých sa pritom moc neobzeraj...“

Také je naše správanie v dobe preplnenej technikou, v ktorej vládne rozum a zabúda sa na srdce a cit. Pre malý, často nepodstatný osobný prospech, dokážeme pošliapať kohokoľvek, vrátane seba. Naše chcenie x-násobne prehlušuje tichý hlas svedomia. Často až bezohľadne smerujeme výhradne k svojim egoistickým cieľom. Dokonca sa pri tejto honbe dokážeme aj fyzicky zabíjať.

Ale omnoho viac „vrážd a vymazaní“ nám nepohodlného človeka z povrchu zeme je uskutočňované v našich myšlienkach. A tieto myšlienky za pozvoľne zhmotňujú...

Čím viac je „prianí na odstránenie“ iného človeka „nám z cesty“ v našej hlave, tým častejšie dochádza i v reálnom živote k vraždám, znásilneniam a ďalším hrôzam. Na čo myslíme, čomu venujeme pozornosť, k realizácii toho prispievame.

Túto skutočnosť si asi vôbec NEUVEDOMUJEME, veď inak by neboli televízne programy, stránky novín, časopisov a niekedy aj knihy plné krviprelievania, násilia, násilného sexu, zneužívania a ponižovania človeka človekom. 

Niekomu (rozumej systému) veľmi záleží na tom, aby to tak bolo. Bude to však dovtedy, pokiaľ tomu budeme venovať našu POZORNOSŤ. Záleží však na každom jednom z nás, kam mierime svoju POZORNOSŤ, ktorá je obrovskou tvorivou silou.

Každý však máme vzácny dar - SLOBODNÚ VOĽBU a sme TVORCA svojho života. Stačí tomu, čo sa nám v živote nepáči, NEVENOVAŤ POZORNOSŤ a ono to postupne pominie. Presne tak, ako zahynie aj kvietok v kvetináči, ktorému nebudeme venovať našu pozornosť. Vo VESMÍRE je všetko JEDNODUCHÉ. Len to musíme chcieť UVIDIEŤ a POCHOPIŤ.

Vráťme sa však k téme rakovina, aj keď som od nej vôbec neodbočila a všetko vyššie uvedené s ňou súvisí.  V našom tele je obrovské množstvo buniek s vysokým stupňom karcinogenity a je veľa miest, kde môže v našom organizme začať zhubný proces, nazývaný RAKOVINA.

ZÁROVEŇ je denne veľa príležitostí k náprave, k presvetleniu sa láskou a pochopením, alebo naopak, k zachádzaniu ďalej a ďalej do bažín nevedomosti, konzumnosti, zloby a zlomyseľnosti.

Pri vyslovení slova RAKOVINA nás mrazí a behá nám mráz po chrbte. Vzbudzuje v nás súcit k tomu, kto ňou ochorie a zároveň OBAVU zo vzniku tejto zákernej choroby v nás alebo v našich blízkych.

Teraz sa nachvíľku zamyslime a sami sebe úprimne a pravdivo odpovedzme, či sme naplnení takýmto STRACHOM a či nám behá mráz po chrbte aj VTEDY:

• keď si niečo neoprávnene privlastňujeme...?
• keď zhromažďujeme niečo pre seba na úkor druhých...?
• keď niekoho fyzicky alebo morálne podvádzame...?
• keď niekoho fyzicky alebo morálne "zašliapavame" nekonštruktívnou kritikou, posudzovaním, odsudzovaním...?
• keď závidíme a nenávidíme...?
• keď niekoho v myšlienkach alebo aj slovách "zabíjame či preklíname" alebo si želáme jeho smrť...?
• keď si myslíme, že partner/ka alebo deti sú našim „majetkom“ a aj sa tak k nim správame, ponižujeme ich, obmedzujeme či dusíme, napríklad žiarlivosťou či prehnaným strachom...?

Všetko sa v našom živote polepší, keď sa začneme „báť“ sami seba. Keď sa začneme báť toho „zloducha“ v našej mysli a dôsledkov nášho myslenia, slov a konania. Keď začneme tohto nášho „zloducha“ v sebe pozorovať, a aspoň 1x denne mu „vyhubujeme“ za zlé myšlienky, za posudzovanie a kritiku, ktorú adresujeme všetkým okolo. Či už v mysli alebo slovom.

Otočme PRST, ktorým ukazujeme na druhých, na SEBA a svet sa zmení na RAJ, pretože v hĺbke nášho tela sa odsudzovaním iných ľudí, kritikou a zlobou na všetko a všetkých, postupne zbierajú negatívne energie, ktoré pomaly menia naše zdravé bunky na nezdravé a nebezpečné.

Naša duša nám počas života posiela mnohé „varovania“ v podobe „ľahkých“ chorôb, drobných úrazov, rôznych životných problémov. Keď však „nepočúvame“, pritvrdí...

Potom prichádza skutočne ťažká, často až smrteľná choroba, alebo ťažký úraz, ako jedna z posledných možností k náprave našich pohľadov a názorov na všetko okolo nás.

Takáto choroba je „energetickým“ vyrovnaním skutkov (samozrejme, že nie vždy úplným), ktorými sme ohrozovali a ničili život svojich blízkych a okolitý svet. Aj trápenie zvierat či ničenie prírody môže v súčte s ďalšími faktormi spôsobiť rakovinu. Tieto faktory nemáme v „normálnom“ stave vedomia šancu poznať, ale naša DUŠA vie všetko.

RAKOVINA je, jednoducho povedané, agresívne požieranie jednej bunky druhou, ktorá chce rásť a bujnieť bez ohľadu na tie ostatné.

Nepripomína vám to stav našej ľudskej civilizácie? Stačí sa poobzerať okolo seba. Koľkokrát za deň vidíme takúto situáciu medzi „najvyvinutejšími“ tvormi na našej nádhernej planéte Zem?

Určite to všetci vnímame (a na našu smolu berieme ako samozrejmosť), že si denne navzájom „lezieme po chrbte“, „šliapeme po sebe“, „pomáhame“ si úplatkami a zištnými protislužbami, prijímame tieto úplatky, využívame „možnosti“, keď sa nikto nedíva, a snažíme sa rýchlo si niečo (samozrejme z cudzieho) „uliať, prisvojiť, premiestniť do vhodnejších priestorov (teda k nám, veď čo je doma, to sa počíta...).

Naša hmotná CHAMTIVOSŤ a duchovná NEVEDOMOSŤ ale v konečnom dôsledku spôsobí to, že sa (či chceme alebo nechceme), prejaví jasný, nemenný a neobíditeľný Vesmírny/Boží zákon PRÍČINY a NÁSLEDKU a ENERGIA sa VŽDY vyrovná. VŽDY! Ako sa vyrovná? To nikto nevieme...

Keď si domov znášame nám nepatriace veci, veľakrát si s radosťou a s pocitom „akí sme šikovní“, mydlíme ruky a dokonca sa tým mnohokrát aj chválime. A spoločnosť je už tak chorá a zdegenerovaná, že zlodejov pokladáme za „šikovných“ (pokiaľ samozrejme neoberú nás) a poctivých ľudí za „blbých čudákov“.

Až jedného dňa príde vyrovnanie... Napríklad v podobe nejakej straty, nielen hmotnej, ale možno aj straty blízkeho človeka, úrazu, ťažkej choroby. Potom plačeme a nikto, alebo málokto si to spojí s tým, že ako sme predtým mysleli, hovorili, konali...

Nespojíme si to s tým, že aj my sme niekomu spôsobovali stratu – či už materiálnu alebo ešte horšie, nemateriálnu, morálnu. Že sme svojím posudzovaním a ohováraním brali úctu inému človeku, aj keď sme nevedeli, prečo koná tak alebo onak.

Veď možno, keby sme boli v tej chvíli v koži daného človeka, ktorého tak horkokrvne posudzujeme a odsudzujeme, možno by sme urobili niečo ešte oveľa „horšie“. Nikto nemá právo nikoho súdiť a nie to ešte odsudzovať. Všetci asi poznáme múdre slová známej duchovnej bytosti – „Nesúď, lebo budeš súdený,“ alebo „Hoď kameňom, ak si bez viny“.

S každou hmotnou vecou, ktorú nesieme do nášho príbytku a ktorá nám nepatrí, vchádza k nám aj duchovná chyba. A s každou pomyslenou či vyslovenou nekonštruktívnou kritikou, posudzovaním, odsudzovaním, nenávisťou, závisťou, ubližovaním, vysielame do Vesmíru „jedovaté šípy“, ktoré obehnú Zem a v konečnom dôsledku sa zabodnú do nášho chrbta. Po ceste však na seba naberú ešte viac jedu...

Naša prehnaná a nekonečná ľudská chamtivosť a chtivosť po hmotných veciach, túžba po moci a ovládaní druhých, nadraďovanie sa nad druhými (aj v rodine), vychádza z nášho STRACHU a nemôže sa zlúčiť s pocitmi LÁSKY, RADOSTI a POKOJA v duši, pretože tieto vychádzajú z bezpodmienečnej LÁSKY. Zároveň však LÁSKA nevylučuje HMOTNÝ PROSPECH a DOSTATOK.

Človek by chcel mať všetko, po čom túži, robiť si, čo sa mu zachce a súčasne byť bez problémov a zdravý. Pre zhŕňanie hmotných statkov obetuje svoje zdravie, zdravie iných (niekedy aj životy iných), obetuje svoje vzťahy, rodinu.

Potom, keď bežne ochorie, vôbec toto varovanie neberie do úvahy a nezamýšľa sa nad tým, čo mu jeho duša cez telo „odkazuje“. Chce byť rýchlo zdravý, tak použije chémiu, ktorá príznak potlačí a znova sa rýchlo pustí do zhŕňania ďalších hmotných statkov či do posilňovania svojho EGA.

Ľahšie choroby, ako napr. zápal horných dýchacích ciest či chrípka, naše „dobyvateľské“ výboje a naše nekonečné chcenie zastaví iba výnimočne. Chvíľu možno ležíme v posteli, plánovanie aktivít nachvíľu zastavíme, ale len čo chémia „zaberie“ a potlačí príznaky, už znova vyrážame a takéto „drobné“ varovania nevnímame. Necháme ich pretiecť pomedzi prsty ako vodu...

RAKOVINA nie je choroba, ktorá prichádza ako blesk z jasného neba. Je VYVRCHOLENÍM predchádzajúcich, menej vážnych ochorení, opakovaných zápalov, trvalejšieho oslabovania tela a jeho odolnosti, ktoré sme prehliadali, alebo sme im neprikladali žiadny význam. Až veľké, nesplatené, nepochopené a dlhotrvajúce chyby dávajú priestor pre jej vznik.

Stáva sa však aj to, že ochorením na rakovinu podľahne a odchádza z tohto sveta človek, ktorý bol veľmi ľudský, vysoko duchovný, s otvoreným srdcom plným lásky. Odchádza preto, lebo pri rozdávaní lásky rodine, blízkym a priateľom nehľadel na seba, nedoprial sebe odpočinok, po ktorom jeho duch veľmi túžil. Nezabúdajte na múdre slová – „Miluj blížneho svojho, ako seba samého.“ NEPÁCHAJTE DOBRO, nie je to v súlade s rovnováhou života. Súcitiť a pomáhať treba, ale iba tomu, kto o to stojí a o pomoc požiada. Samozrejme sa to netýka detí do puberty. Ale od pohlavného dozretia je každý človek zodpovedný sám za seba.

Ak teda na rakovinu zomrie naozaj duchovný človek, obvykle je to preto, že svojou ušľachtilou činnosťou sňal z ľudí veľa negatívneho. A to aj z tých, ktorí si to „nezaslúžili“, resp. potrebovali sa vo svojich problémoch ešte „vykúpať“, aby pochopili, kde robia chyby smerom k ľudskosti a k LÁSKE. Tomuto človeku mu ich však bolo ľúto a preto im pomohol, aj napriek tomu, že poznal duchovné zákony nášho bytia. Tak im „daroval kus seba“ a „vzal na seba“ viac, ako bolo pre neho vhodné a únosné. Takto síce daného človeka dočasne „zbavil“ určitej tiaže a „prečistil a presvetlil“ jeho bytie, ale zároveň „energeticky natiahol“ na seba viac, ako dokázal uniesť a tak si predčasne vyčerpal svoju životnú energiu. Možno však bola jeho obeta zbytočná, ak daný človek nepochopil...

Stáva sa aj to, že zo života odíde dobrý človek alebo malé dieťa, aby tak umožnili pochopiť druhým, ktorí si ich (alebo života vôbec) patrične nevážili a svojimi slovami alebo činmi ich ponižovali, uvedomili skutočnú hodnotu života, cenu partnera či blízkeho človeka, ktorého mali a ktorého pre svoje egoistické správanie stratili...

Z duchovného pohľadu je predčasná smrť človeka, ktorý si svoje bytie namiesto zušľachťovania špiní napr. konzumným spôsobom života, bezohľadnosťou, posudzovaním, odsudzovaním, nekonštruktívnou kritikou či neprejavovaním citu, v pravej podstate včasným a milostivým prerušením nesprávneho vývoja a možnosťou pochopiť svoje omyly na prelome hmotného a nehmotného života. Duch, ktorý sa prebudí z letargie, do ktorej mu niektorí tak trochu dopomohli, sa môže v inej forme znovu rozvíjať a duchovne dozrievať.

Uvediem niekoľko príkladov, prečo vzniká RAKOVINA v konkrétnom orgáne alebo časti tela:

• PĽÚCA – rakovina pľúc môže vzniknúť, ak MY niekoho, alebo niekto NÁS „dusí“ alebo nám „nedá“ dlhodobo dýchať a zväzuje nás vysokými nárokmi, dusí nás svojimi názormi, znevažuje naše konanie i schopnosti – jednoducho nedá nám slobodne sa nadýchnuť a my nevieme v sebe nájsť dostatočnú sebadôveru, aby sme sa slobodne prejavili. Je to výzva na slobodné „nadýchnutie sa“. Fajčiari si k vyššie uvedenému vytvárajú rýchlejšie predpoklady a sami sebe ubližujú a berú si dych. To znamená, že rakovina u fajčiara nevzniká „iba“ kvôli fajčeniu, ale vznikne vtedy, ak je v ich živote aj vyššie uvedený tlak.
• HRUBÉ ČREVO – rakovina hrubého čreva môže vzniknúť vtedy, keď nedokážeme svojim najbližším ODPUSTIŤ rôzne krivdy a ublíženia. Je prejavom nášho vnútorného kričania: „Ty za to môžeš! Keby nebolo Teba, tak by sa to nestalo! Iba kvôli Tebe trpím! Toto Ti nikdy neodpustím!“ a pod. Alebo trýznime sami seba a nevieme si ODPUSTIŤ, že sme povedali či urobili to alebo ono, alebo sme to alebo ono nepovedali či neurobili.
• PANKREAS, PEČEŇ, ŽLČNÍK – rakovina týchto orgánov môže vzniknúť vtedy, keď nie sme schopní láskavým slovom a činom potešiť iných, keď nevidíme dobro v druhých ľuďoch (ktorí samozrejme chybujú v svojich životoch tak isto ako aj my), keď iba sami seba vychvaľujeme a hlavne bezohľadne presadzujeme plnenie svojich plánov a predstáv.
• KOŽA - veľký rozpor medzi tým, čo prežívam vo svojom vnútri a tým, čo prejavujem ("hrám") navonok.

Muži trpia viac:

• rakovinou pľúc, pretože už tisícročia „nedávajú dýchať“ ženám (fajčenie je len "urýchľovač")
• rakovinou tráviacich orgánov (pažerák, žalúdok, pečeň, pankreas), pretože život „materiálne hltajú“, nevychutnávajú si ho a dôkladne nevstrebávajú jeho krásu
• rakovinou prostaty, pretože na ženu hľadia ako na objekt ukojenia svojich pudov a nepovažujú to za nič zlé

Ženy trpia viac:

• rakovinou prsníka, pretože dávajú vo svojom živote na prvé miesto deti a nie partnera, deti prehnane hýčkajú a „utekajú“ k nim pre "pohladenie duše" namiesto toho, aby zharmonizovali vzťah s partnerom - samozrejme, ak ho milujú. Žena, ktorá má rakovinu prsníka, pravdepodobne prebrala takýto mentálny vzorec od svojej matky alebo zo ženskej línie rodu.
• rakovinou pohlavných orgánov, pretože nedokážu skutočne odpustiť bývalým partnerom, ktorí im ubližovali, alebo keď intímne žijú s partnerom, ktorý im nejakým spôsobom ubližuje (emočne, mentálne, morálne, ekonomicky, fyzicky)
• rakovinou hrubého čreva, pretože neodpúšťajú a nosia v sebe staré krivdy a ublíženia

Nebojme sa rakoviny ani smrti. Bojme sa seba, obsahu svojich myšlienok, vyrieknutých slov a dopadov našich činov. Kde vládne morálna čistota a významné miesto zaujímajú pokora, skromnosť a úcta, tam nie je pre rakovinu miesto.

Keď už rakovina prepukla, jej liečenie je dlhé a ťažké. Rakovina je však chorobou LIEČITEĽNOU, ale najviac si môže pomôcť ten, koho „navštívila“.

Záleží na každom človeku, aký u neho bude mať vývoj. Kto ju prijme ako DARČEK od svojej DUSE a POCHOPÍ, prečo prišla, kto zastaví svoje aktivity, ktoré ho iba veľmi vyčerpávajú, kto je ochotný zmeniť rebríček hodnôt, kto pristúpi k životu ako k šanci stať sa ČLOVEKOM s veľkým Č, ten sa UZDRAVÍ, pretože tak poteší svoju DUŠU, ktorá bude chcieť v tomto zmenenom vnímaní sveta zostať. Ak sa tak nestane, DUŠA z tela odíde a pustí sa do novej HRY...

Každý ťažko chorý človek (a celá naša spoločnosť) sa snaží s chorobou BOJOVAŤ. Ale tmu tmou nepremôžeme. Do tmy treba vniesť svetlo. Svetlo v podobe LÁSKY, RADOSTI, POKOJA a POCHOPENIA.

Už je verejne známe, že chémia to iba zhoršuje a chemoterapie prežije iba človek, ktorý má silný imunitný systém. Samozrejme, farmácia si háji svoje. Možno nám na chvíľu táto chémia pomôže a na nejaký čas rakovinu zastaví. Ale ak nepochopíme a vrátime sa do starých koľají myslenia a konania, veľmi rýchlo sa vráti a dokoná svoje dielo...

Ak máte rakovinu, obráťte svoje bytie smerom k LÁSKE, RADOSTI a POKOJU, prijmite, že je to DARČEK od vašej DUŠE a urobte nápravu tam, kde chybujete alebo ste chybovali. ODPUSTITE a MILUJTE ľudí a aj život taký, aký je. Aj s jeho „dokonalými nedokonalosťami“. Prijmite, že všetci ľudia sú nám „iba trénermi a učiteľmi“ na našej ceste k LÁSKE. Trpezlivosť a pevná vôľa ruže prináša. Ak dospejete aspoň k čiastočnému pochopenie zmyslu života, máte (skoro) vyhraté. Cesta to však nie je ľahká.

Fantastickou metódou na riešenie vyššie uvedených problémov sú Liečebné kódy.

Konkrétne duchovné príčiny RAKOVINY jednotlivých orgánov alebo častí tela
a NÁVODY na ich prírodné a prirodzené SEBAUZDRAVOVANIE
nájdete v ZOZNAME CHORÔB.